Rozlúčky, sťahovania, stretnutia

26. listopadu 2016 v 21:34 | vrania |  zápisník 2016
Po naozaj dlhom čase som prešla niekoľko málo blogov, ktoré som zvykla kedysi zo všetkých najradšej sledovať. A zasa som raz skončila so sklonenou hlavou, stisnutými perami a splašenými myšlienkami.

Mnohí skončili. Mnohí prešli na blogspot. Niekto sa vrátil.




Z opätovných stretnutí mám obrovskú radosť. Aj zo zistení, že niekto je stále aktívny tam, kde som ho videla naposledy. Priznávam, upokojuje ma to a dodáva akýsi klamlivý pocit istoty. Niektoré veci sa možno nezmenia.

Z ľudí, ktorí mali potrebu presťahovať sa, som zmätená. Úplne tomu nerozumiem. Najčastejším argumentom býva zmena človeka a nemožnosť publikovať to, čo by chcel, pretože blog zakladal s iným úmyslom.
Zmena prostredia, ešte i s tým, že novú adresu zverejním na starom blogu, všetko vyrieši? Samotný nový začiatok ešte chápem, úplný nový začiatok. Pod novým menom, s novými čitateľmi. Bez prezrádzania.
Asi to mám zakódované. Nikdy som nezažila sťahovanie (domova) a pomyslenie na túto situáciu ma desí (zvlášť, keď viem, že kedykoľvek v najbližších rokoch k tomu môže dôjsť). Neviem. Zmenu človeka a túžbu deliť sa o niečo iné ako pôvodne nepovažujem za dostatočný dôvod. Musí za tým byť viac.
Sama som začínala na spoločnom blogu s kamarátkou. Áno, oddelila som sa, pretože som chcela zverejňovať články ohľadom svojich pocitov, a to som nechcela robiť na spoločnom, ktorý mal byť optimistický. Mala som popri vrania blogu blog venovaný iba mojim príbehom, ale nakoniec som ich stiahla sem a blog zrušila. Mala som popri nich aj blog venovaný mojej ďalšej tvorbe, s mojím oficiálnym menom (jop, som s vraniou sžitá, takže ju z časti považujem za svoje meno - aj keď vždy iba v istých kruhoch a pred najbližším okolím utajovaným... z väčšej časti), ale i ten som zrušila, tvorba bola tu (kým som si neprešla panickým záchvatom minulú zimu, takže sa mojej tvorby, ktorú pozná moje okolie spolu s mojou oficiálnou identitou). Mám založený blog na blogspote, ale skôr šlo o majetnícku pohnútku uchmatnúť si názov "vrania" (takže ho ani nemusíte hľadať, nič tam nie je a najskôr ani nikdy nebude).
Takže... takže ich argementom nerozumiem, nie sú pre mňa dostatočné, ale budem sa tešiť z toho, že sa mi nestratili celkom.

Posledná skupina. Tí, ktorí zmiznú celkom. A možno iba zmiznú a tajne začnú odznova.
Najčastejšie uvádzajú, že sa zmenili. Že sa chcú pohnúť vpred. Že chcú žiť.
Je to pekné, držím im palce. Ja sa evidentne neviem odpútať a vždy sa vrátim ako zatúľaný pes. A snáď sa ani nechcem odpútať. Blog pre mňa (už) nie je niečo, čo by na mňa tlačilo. Tak to bolo iba chvíľu, niekedy v začiatkoch. Pocit povinnosti. Dnes k nemu nemám dôvod - komu by som sa tu mala zodpovedať? Áno, pár z vás sa ku mne vracia a ja som za to veľmi rada a som vám za vaše slová veľmi vďačná, snáď vás svojimi slovami teda neurazím. Jednoducho nemám pocit, že niekto na mňa nervózne čaká. A to je dobre.

Dá sa povedať, že som niekoľkokrát začala odznovu.
Keď som prešla obsah blogu a niektoré články odstránila (obyčajne tie ničnehovoriace zo začiatkov).
Keď som sa na dlhý čas odmlčala a vrátila sa.
Keď som sa odmlčala znovu.
Keď som prišla s niečím novým.
Keď som sa vrátila k starým zvykom.

Zmenila som sa, niekoľkokrát sa zmenila aj moja túžba po oblasti tu zverejňovaného obsahu, a stále zostávam. A možno sa vám raz zasa otvorím.

Teším sa z navrátilcov, pozdravujem dobrodruhov a vytrvalcov, lúčim sa s odchádzajúcimi.

Patrí to k životu.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Viktoria Abe | E-mail | Web | 4. prosince 2016 v 12:26 | Reagovat

Já se v životě stěhovala až nezdravě mockrát, takže mi to zvláštní nepřijde, ovšem není to ten důvod...
důvod je ten, že jsem chtěla změnit čitatele a psát o něčem, co mě naplní. Můj starý blog sa postupem času zhroutil v album depresivních fotek, na které se nikdo netoužil dívat a mě samotnou taky celkem bolely. Takže jsem blog smazala. Hodně v mém životě bylo smazáno. Ale vrátit se sem mi přišlo rozumné. :) Vždy jsem oceňovala Tvé komentáře a hlavně příspěvky, které přidáváš. Ačkoli jsem chtěla změnit čitatele, stejně se najdou někteří, o které stojím i nadále.

2 vrania | E-mail | Web | 4. prosince 2016 v 13:08 | Reagovat

[1]: Snáď som bližšie porozumeniu, ďakujem. Som typ, ktorý má rád svoj stereotyp (a možno ho, vlastne, ani rada nemám, iba som si naň až priveľmi zvykla a nechcem sa ho vzdať).
Sama som nikdy nemala veľa stálych čitateľov. Ty si bola jednou z tých, ktorí mi prirástli k srdcu (a si - prečo píšem v minulom čase?). Dodnes mám bokom uložený jeden tvoj komentár a občas si ho prečítam. V prvej polovici tohto roka som dokonca rozmýšľala, že by som ťa skúsila nejak nájsť - kedysi som mala tvoj mail, lenže to bolo ešte na mojom starom a o ten som prišla. Takže som to preventívne vzdala a potom si sa vrátila sama. Neverila som vlastným očiam =)

3 Viktoria Abe | E-mail | Web | 4. prosince 2016 v 16:50 | Reagovat

[2]: Jsem ráda, že jsem Ti udělala takovou radost. A mám možná ještě i někde Tvoji adresu. Co chceš k Vánocům? :)

4 vrania | E-mail | Web | 4. prosince 2016 v 21:12 | Reagovat

[3]: A ja som Tvoju ktoviekde stratila. Toľko som sa chystala Ti vtedy niečo poslať... Ako píšeš, urobila si mi takú radosť, že som mala Vianoce o pár mesiacov skôr. Ale ak budeš na tom trvať, poteší ma (ne)obyčajné prianie (a spätná adresa) =)

5 smartly | Web | 7. ledna 2017 v 14:32 | Reagovat

Tá majetnícka pohnútka dobre pobavila^^
Sám som hodil sondu do svojej mysli, či aj vo mne sa teraz prebudili také pohnútky, ale oni nie! :D Asi mi blog.cz príde stále osobnejší, "rodinnejší", kdežto blogspot sa mi podvedome spája so slovami ako profesionalizmus, self-marketing, modeling... Musí to byť fakt dobrý bloger, aby som tam páchol! Asi niečo ako kamarátstvo s fajčiarmi^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama